Rusko / Russia



Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4

Josif Vissarionovič Stalin Josif Vissarionovič Stalin
(1878-1953) Stalin sa narodil ako Josif Vissarionovič Džugašvili v rodine chudobného obuvníka. Keď Lenin roku 1924 zomrel, Stalin po ňom prevzal vedenie a nemilosrdne likvidoval všetku opozíciu.Roku 1934 Stalin zorganizoval vraždu svojho kolegu a Sergeja Kirova a potom využil vraždu ako zámienku na čistku.V rokoch 1936 až 1938 prebiehal rad súdnych politických procesov, v ktorých tisíce straníckych funkcionárov a vyšších vojenských dôstojníkov uznali za vinných z vlastizrady a popravili.
Roku 1939 už v Sovietskom zväze neexistovala opozícia. Západné štáty váhali uzavrieť zmluvu so Stalinom,čo ho viedlo k tomu,že podpísal pakt o neútočení s Hitlerom. Podľa tajného dodatku si medzi sebou rozdelili Poľsko a Stalin vyhlásil vojnu Fínsku, zatiaľ čo Hitler cez Belgicko, Holandsko a Luxembursko vpadol do Francúzska. Pakt o neútočení bol však podvod. Keď si Hitler bol už istý svojim víťazstvom na západe, porušil dohodu a 22. júna 1941 napadol Sovietsky zväz bez vyhlásenia vojny. Červená armáda, čistkami zbavená vyšších dôstojníkov, nebola schopná odporu. Stalin, mysliac, že všetko je stratené, chcel z Moskvy ujsť, no napokon si to rozmyslel.
Osobne sa chopil vedenia armády. Nič nemalo narušiť obraz Stalina ako hrdinu,ktorý zvíťazil vo "Veľkej vlasteneckej vojne“. Stalin vnútil represívny komunistický režim krajinám východnej Európy a Balkánu, ktoré "oslobodil“. Európa bola rozdelená na dva tábory.
Roku 1953 Stalin oznámil, že odhalil ďalšie "sprisahanie“ medzi prevažne židovskými lekármi v Kremli. Zdalo sa, že je pripravený začať nové čistky, keď 5. marca 1953 zomrel na krvácanie do mozgu.



Semion Michajlovič Buďonnyj Semion Michajlovič Buďonnyj
(1883-1973) bol maršál Sovietskeho zväzu, účastník prvej svetovej vojny a ruskej občianskej vojny, počas ktorej velil 1. jazdeckej armáde. Neskôr počas II. sv. vojny zastával rôzne veliteľské funkcie. Bol trojnásobný držiteľ vyznamenania Hrdina Sovietskeho zväzu. V druhej polovici júna 1919 bol v Červenej armáde vytvorený prvý jazdecký zbor. Za veliteľa bol určený Buďonnyj. V rokoch 1921 až 1923 bol členom Revolučnej vojenskej rady a slúžil aj vo funkcii veliteľa severokaukazského vojenského okruhu. V roku 1935 bol ako jeden z prvých povýšený do hodnosti maršala Sovietskeho zväzu. Čoskoro počas stalinských čistiek, boli traja z piatich maršalov popravení. V roku 1937 bol poverený vedením Moskovského vojenského okruhu.
Od apríla do mája 1942 bol veliteľom severokaukazského frontu. Od januára roku 1943 bol veliteľom sovietskeho jazdectva. Napriek podielu na viacerých porážkach sovietskych vojsk počas vojny, si udržal Stalinovu priazeň.
V rokoch 1947 až 1953 pracoval ako zástupca ministerstva poľnohospodárstva ZSSR pre otázky chovu koní. Od mája 1953 do septembra 1954 inšpektor jazdectva. Od roku 1954 bol členom komisie inšpektorov ozbrojených síl ministerstva obrany. Patril do prezídia ústredného výboru DOSAAF. Po Buďonnom je tiež pomenovaná obľúbená pokrývka hlavy sovietskeho jazdectva s chocholom, tzv. buďonovka.



Nikolaj Alexandrovič Chodorovič Nikolaj Alexandrovič Chodorovič
(1857-1936) bol ruský generál, jeden z iniciátorov vzniku Českej družiny, priameho predchodcu Čs. légií na Rusi. Prvá svetová vojna ho zastihla v Omskom vojenskom okruhu. Avšak čoskoro bol prevelený do Kyjeva, kde bol vymenovaný za zástupcu náčelníka vojenského okruhu. Z titulu svojej funkcie dal v lete 1914 podnet, aby do ruskej armády boli prijímaní čs. dobrovoľníci, ktorí sa hlásili z civilného povolania do armády, aby v nej bojovali proti Rakúsko-Uhorsku a Habsburgovcom. Chodorovič vtedy ocenil možnosti Čechov ako rozviedčikov a presadil vznik Slovenskej družiny. 28. septembra 1914, na sviatok sv. Václava sa konala slávnostná prísaha niekoľkých stoviek čs. dobrovoľníkov. Bojová zástava Českej družiny bola posvätený popmi a boli do nej zatlčené zlaté klince, z ktorých prvý zatĺkol práve generál Chodorovič. Ten bol od roku 1916 veliteľom Kyjevského vojenského okruhu. Po svojom penzionovaní v roku 1917 sa pripojil pri ústupe k bielym a spolu s nimi došiel až na Krym. Odtiaľ bol spolu s ďalšími dôstojníkmi evakuovaný a v roku 1922 sa po pobyte v Srbsku objavil v Prahe. Česi mu zaistili penziu a pocty hodné generála vo výslužbe. V roku 1932 mu k životnému jubileu zablahoželal aj sám T.G. Masaryk. Generál vo výslužbe Nikolaj Alexandrovič Chodorovič zomrel v Prahe 21. júla 1936. Z rozhodnutia prezidenta Edvarda Beneša mu boli vzdané pri pohrebe vojenské pocty patriace čs. generálom.



Jekaterina Breško-Breškovská Jekaterina Breško-Breškovská
(1844-1934) bola ruská revolucionárka a jedna zo zakladateliek strany eserov (socialistov-revolucionárov). Prezývali ju babuška ruskej revolúcie. Narodila sa v šľachtickej rodine. Jej priateľ a neskorší významný menševik Pavel Axelrod jej pomohol zblížiť sa so skupinou anarchistických čajkovcov. V roku 1874 bola zatknutá. V roku 1875 podmienečne prepustená. V nasledujúcom roku bola opäť zatknutá a väznená v Petropavlovskej pevnosti. O dva roky ju vypovedali na Sibír. Následne znovu utiekla a bola znovu niekoľkokrát zatknutá. V roku 1896 bola na základe amnestie oslobodená. Do roku 1903 pracovala v ilegalite. Bola zástankyňou politického a agrárneho teroru. V roku 1901 spoluzaložila s Geršunim, Viktorom Černovom, Jevne Azefom a Alexandrom Kerenským stranu eserov. Stretla sa s takými prominentnými teroristami ako boli Boris Savinkov, Ivan Kaljajev či Jegor Sozonov. V roku 1903 pod hrozbou zatknutia emigrovala. Chvíľu pobudla v Rumunsku, potom odišla do Švajčiarska. V októbri 1904 odišla spolu s Chajimem Žitlovským do USA. Jej hlavným cieľom bolo získať finančné prostriedky pre stranu Eserov. V roku 1905 sa vrátila do Ruska a zúčastnila sa tamojšej revolúcie. Po jej porážke bola v roku 1907 vydaná cárskej tajnej službe. Udal ju jej spolupracovník Jevne Azef, ktorý bol v strane cárskym špiónom. V roku 1910 bola odsúdená do vyhnanstva na Sibír, odkiaľ ju dostala až februárová revolúcia. Podporovala Kerenského a jeho Dočasná vládu. Po nástupe boľševikov bojovala proti nim. V roku 1919 opustila Rusko a žila v USA a Francúzsku, až v roku 1923 prišla do Československa. Zomrela 12. septembra 1934 vo Chvále pri Prahe (dnes súčasť Horných Počernic).

Eseri - boli politická strana v Rusku opierajúca sa najmä o roľníctvo. Strana vznikla roku 1902 zo skupín národníkov. V máji 1917 vytvorila s menševikmi Dočasnú vládu (Kerenskij, Černov ai.). Po Októbrovej revolúcii sa väčšina eserov postavila proti boľševikom. Vytvorila sa strana ľavých eserov, ktorí spočiatku boľševikov podporovali. V lete 1918 uskutočnili eseri povstanie proti boľševikom, ktoré boľševici porazili. Na 5. všeruskom zjazde sovietov boli eseri vylúčení zo sovietov, časť prešla k boľševikom, časť bojovala doma proti boľševikom, časť odišla do emigrácie.



Gregorij Evseevič Zinoviev
(1883-1936)
pseudonym G.E. Apfelbaum

Zinoviev Zinoviev Zinoviev Zinoviev Zinoviev


Na obrázkoch vidíte knihu, ktorú vlastnil Zinoviev. Na úvodnej stránke je jeho podpis ceruzou a vo vnútri knihy nájdeme jeho rukou písané poznámky k textu. Na obrázkoch sú vyznačené v krúžku.
Zinoviev sa narodil v Jelizavetgrade na Ukrajine 23.septembra 1883. Bol synom farmára, ktorý nikdy nezískal od rodičov potrebné vzdelanie v škole a učil sa len svojou bystrosťou. Pracoval už od 14 rokov.
V roku 1901 vstúpil do Sociálnodemokratickej robotníckej strany Ruska. Bol policajne perzekuovaný a preto neskôr Rusko opustil a skôr, kým odišiel do Paríža, usadil sa nakrátko v Berlíne. V roku 1903 sa vo Švajčiarku stretol s Vladimírom Iľjičom Leninom a Gregorijom Plechanovom.
Na II. kongrese Sociálnodemokratickej strany Ruska v Londýne v roku 1903 nastal spor medzi Leninom a Martovom. Lenin zastával myšlienku malej strany profesionálnych revolucionárov v spojení s bezpartajnými stúpencami a pozorovateľmi a Martov chcel veľkú stranu aktivistov. Vznikla Leninova frakcia boľševikov a Martova frakcia menševikov.
Zinoviev sa pripojil k boľševikom. To isté učinili Kamenev, Krupská, Frunze a ďalší, kým Lev Trockyj či Grigorij Plechanov podporili Martova.
Na jeseň 1903 sa Zinoviev vrátil do Ruska, kde pôsobil vo vydavateľstve periodika Iskra. O rok sa presťahoval do Švajčiarska, kde študoval chémiu na Bernskej univerzite a publikoval v boľševickom periodiku Vpred.
S vypuknutím Revolúcie v roku 1905 sa Zinoviev vrátil do Ruska a pomohol zorganizovať generálny štrajk v St.Petersburgu. Pre vážne srdcové problémy odišiel do zahraničia, kde sa liečil.
V roku 1907 bol zvolený do ústredného výboru boľševickej strany a stále zostával v exile. O päť rokov neskôr sa Zinoviev, Kamenev a Lenin presťahovali do Poľska. Po zvrhnutí cára Mikuláša II. sa vrátili do Ruska. Vo februári 1917 bol Zinoviev zvolený za predsedu petrohradského Sovietu. Aktívne sa zúčastnil útoku na Zimný palác a spolu s Leninom a Trockym bol ideovým vodcom októbrového povstania. Na I. svetovom kongrese Kominterny (1919) bol zvolený za predsedu výkonného výboru.
Stalin, Rykov, Kamenev a Zinoviev
Na obrázku - Stalin, Rykov, Kamenev a Zinoviev.
Po Leninovej smrti sa Zinovjev spojil so Stalinom a Kamenevom proti Trockému, ktorého v roku 1927 vylúčili zo strany a o dva roky nato vypovedali zo ZSSR. Na jej čelo sa postupne dostával Stalin, ktorého Lenin do vedúcej úlohy strany neodporúčal.
Revolucionári Zinoviev a Kamenev, Leninovi i Stalinovi blízki spolupracovníci, boli takmer ako dvojčatá. Nielenže sa ponášali na seba, ale boli si blízki aj duševne. Mali takmer také isté názory, málokedy si oponovali.V strane boli vplyvnými činiteľmi, až priveľmi uznávanými.Stali sa Stalinovými obávanými súpermi. Medzi nimi a Stalinom často prepukávali spory. Stalin sa rozhodol skoncovať s nimi roku 1936. Proces sa ešte ani nezačal a noviny už vypisovali „smrť hadom“, „nijaká milosť nepriateľom“. Stačilo potom vydať pokyny Jagodovi, ľudovému komisárovi vnútra a prokurátorovi Vyšinskému a trestajúca mašinéria sa dala do pohybu. Jagoda vlastnoručne vytĺkol z oboch priznania. Pomohol aj priamo Stalin. Prikázal, aby mu Kameneva a Zinovieva doviedli z väzenia. Povedal im, že ich vina je síce dokázaná, ale on, Stalin, si spomína na ich dlhoročné priateľstvo a ak sa na súde priznajú, ušetrí im život a neskôr sa postará, aby ich oslobodili.
Prokurátor Vyšinskij, výrečný právnik, hrmel svoju obžalobu. Ale nepredkladal nijaké vecné dôkazy. Celá obžaloba sa zakladala na vlastných obvineniach. Ako pripravovali atentát na Kirova, ako chceli spáchať atentát na Stalina a ďalších najvyšších sovietskych činiteľov a ako chystali návrat Trockého k moci... Oboch, Kameneva i Zinovieva, i v smrti postihol rovnaký osud. O dva mesiace po Stalinovom sľube, že ich ušetrí, oboch zastrelili. Spolu s nimi ďalších vysokých funkcionárov. Bolo to v auguste 1936.



Lavrentij Beria Lavrentij Beria Lavrentij Pavlovič Beria
(1899–1953) bol sovietsky politik a Stalinov osobný priateľ, jeden z vykonávateľov jeho čistiek v 30.rokoch, od roku 1940 ich ako šéf vnútra riadil.
Podľa niektorých ten najkrutejší kat a organizátor masových represií, podľa iných človek, ktorý nakoniec pochopil a snažil sa začať reformy takmer gorbačovského typu. Niektorí jeho súčasníci o ňom hovoria ako o netvorovi v ľudskom prezlečení, intrigánovi a diktátorovi, podľa iných bol geniálnym, talentovaným a nadaným, možno i osvieteným politikom. Šéf sovietskej tajnej služby NKVD bol pravdepodobne oboje.
Narodil v chudobnej rodine v Abcházii. Od 16 rokov študoval v Baku na technickej stavebnej škole. Tu sa pridal k boľševikom a od roku 1919 vykonával pre nich špionáž vo vládnucej strane musavat. Po určitom čase bol v podozrení a Azerbajdžán opustil a podobnú činnosť vykonával v Gruzínsku. Tak opustil Gruzínsko, vrátil sa a vstúpil do azerbajdžánskej Čeky.
V ázerbájdžánskej Čeke sa Berija rýchlo vypracoval na jedného z najspoľahlivejších pracovníkov.V roku 1924 pod jeho vedením Čeka,polícia a armáda potlačili protibolševické povstanie a Berija zorganizoval pre výstrahu verejné popravy cca 10 000 lidí.
Roku 1926 sa stal Beria šéfom gruzínskej OGPU. V tejto funkcii sa prejavoval brutalitou, ktorá bola neobvyklá i na vtedajší ZSSR. Zároveň začal zbierať kompromitujúce materiály na ostatných funkcionárov. Lavrentij Beria Postupom času se stal prakticky neobmedzeným pánom Gruzínska.V roku 1931 se mu podarilo za pomoci intríg skompromitovať svojho priameho nadriadeného, šéfa zakaukazskej OGPU a Stalin ho promptne menoval na jeho miesto. Krátko na to ho nechal vymenovať za prvého tajomníka ÚV gruzínskej komunistickej strany a druhým tajomníkom ÚV zakaukazskej komunistickej strany. Potom sa stal šéfom strany pre celé Zakaukazsko. V roku 1935 vydal knihu O dejinách boľševických organizácií v Zakaukazsku, ktorej hlavným prínosom bolo, že tieto dejiny úplne prepísala,keď grandiózne zveličila úlohu Stalina a niektoré výrazné osobnosti vôbec nemenovala. Kniha sa stala bestsellerom a jej „autor“ Berija prerazil do nejvyššej politiky (skutočného autora, Jermolaja Alexejeviča Nediju, nechal Berija neskôr zastreliť).
V čase začínajícej Veľkej čistky bol Berija jej hlavným vykonávateľom pre oblasť Zakaukazska.Jeho a Stalinovi nepriatelia začali umierať na nečakané infarkty,nešťastné nehody a samovraždy zastrelením.Často svoje obete popravoval osobne. V roku 1937 bolo v Gruzínsku najviac zatknutých na obyvateľa z celého ZSSR a bol tu i jeden z najvyšších pomerov popravený - zatknutý (v prospech popravených).
V roku 1938 ho Stalin vymenoval za riaditeľa tajnej polície NKVD - stal sa ľudovým komisárom vnútra. Vzápätí na to začal organizovať krvavé čistky a rozširovať v krajine sieť väzenských táborov - gulagov. V roku 1941 ho vymenovali za podpredsedu vlády a v roku 1945 sa stal politickým maršálom. Po Stalinovej smrti v roku 1953 sa snažil dostať k moci. Porazila ho však koalícia Malenkov, Molotov, Chruščov. Obvinili ho z vlastizrady a v tajnosti popravili.

Foto : Rodinná encyklopédia svetových dejín, Reader´s Digest Výber, Bratislava 2000


Viačeslav Michajlovič Molotov Viačeslav Michajlovič Molotov Viačeslav Michajlovič Molotov

(1890–1986) Vlastným menom Skriabin. Už v roku 1906 vstúpil do boľševickej strany. V roku 1915 bol poslaný do vyhnanstva do mesta Irkutsk.V tej istej dobe začal používať stranícky pseudonym Molotov. Čoskoro po návrate z vyhnanstva obsadil významné stranícke posty v Petrohrade. Bol zástancom ozbrojeného povstania proti cárovi. Počas októbrovej revolúcie bol členom Petrohradskej Vojensko revolučnej rady. Bol blízkym spolupracovníkom Georgija Jevsejeviča Zinovieva. Neskôr znovu obsadil rôzne stranícke posty v Povolží, Nižnom Novgorode a Ukrajine. V rokoch 1920 až 1921 bol člen Ústredného výboru Komunistickej strany Ukrajiny a od r. 1921 do 1930 zároveň aj člen Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Následne vykonával vysoké štátne funkcie, včítane predsedu výboru ľudových komisárov, čo sa rovnalo funkcii predsedu vlády. V rokoch 1939 až 1949 a neskôr v rokoch 1953 až 1957 minister zahraničných vecí Sovietskeho zväzu. V auguste 1939 podpísal spolu s Joachimom von Ribbentropom pakt o neútočení medzi ZSSR a Nemeckom, ktorého tajným dodatkom bola dohoda o napadnutí Poľska. Patril medzi blízkych spolupracovníkov J.V. Stalina. Bol jedným z najzanietenejších predstaviteľov čistiek a politických represí v 30. a 50. rokoch. ko prvý oficiálny predstaviteľ ZSSR na obed 22. júna 1941 oznámil v sovietskom rozhlase,že krajinu napadlo nacistické Nemecko.V roku 1957 vystúpil spolu s L.M. Kaganovičom, G.M. Malenkovom a ďalšími proti politickému kurzu nastolenému N.S. Chruščovom. To ho stálo politické funkcie v prezídiu Komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1962 sa venoval diplomatickej činnosti. Zomrel v Moskve.


Anastas Mikojan Anastas Mikojan Anastas Ivanovič Mikojan

(1895-1978) Vlastným menom Anastas Hovhannesi Mikojan. Narodil sa v Sanain v Arménsku. V roku 1915 vstúpil do komunistickej strany. Od roku 1923 bol členom Ústredného výboru komunistickej strany. V roku 1937 sa stáva námestníkom predsedu rady ministrov ľudových komisárov (od roku 1946 rady ministrov). V rokoch 1955-1964 bol prvým námestníkom predsedu rady ministrov. V rokoch 1964-1965 vykonával funkciu predsedu prezídia Najvyššieho sovietu. Bol ministrom vnútorného i zahraničného obchodu. Mikojan sa ako vyjednávač a obratný politik dokázal veľmi dlho udržať na vratkom výslní sovietskej politickej scény. Bol Stalinovým osobným zástupcom. Ako jeden zmála prežil celú stalinskú éru, stál po boku Stalna i Chruščova. Významnú rolu zohral v pakte Ribbentrop-Molotov i počas kubánskej krízy v šesťdesiatych rokoch. Jeho brat Artem bol leteckým konštruktérom, ktorý sa zaslúžil o zavedenie prúdových motorových lietadiel v ZSSR do sériovej výroby.



Lazar Kaganovič Lazar Kaganovič
(1893-1991) bol Stalinova pravá ruka až do konca jeho života. Traduje sa, že práve Kaganovič so svojou sestrou Rozou vymenili Stalinovi pilulky, ktoré ho nakoniec dostali do mozgovej porážky. Kaganovič mal v roku 1928 na starosti realizovanie Stalinovho prvého päťročného plánu. Hlavným cieľom tejto päťročnice bola likvidáca rodinných gazdovstiev prostredníctvom hladomoru, aby roľníci zostali bez pôdy,za čím mala nasledovať "kolektivizácia" a roľníci by boli už len zamestnancami štátu. Tento nútený hladomor vyvrcholil v roku 1932 a len na Ukrajine zomrelo viac ako 7,5 milióna ľudí. Počas celej politickej kariéry mal Kaganovič na svedomí viac ako 20 miliónov ľudských životov.Do strany vstúpil v roku 1911.Od roku 1924 bol členom ústredného výboru,o rok neskôr jeho tajomníkom a od roku 1930 člen poltického byra.Od marca 1953 do júna 1957 bol prvým námestníkom Predsedu Sovietov, od mája 1955 do júna 1956 bol predsedom vládnej rady ministrov pre záležitosti práce a miezd...Po XX.zjazde vystúpil proti vedeniu KSSZ a proti Chruščovovi, za čo ho v roku 1957 vylúčili zo strany. Zomrel v pokoji na dôchodku.



Ephraim Markovič Sklyansky Ephraim Markovič Sklyansky Ephraim Markovič Sklyansky

(1892-1925) bol sovietsky politik, vojenský vodca v občianskej vojne, najbližší spolupracovník Leva Trockého. Vyštudoval medicínu a od roku 1916 pôsobil v armáde ako vojenský lekár. V októbri 1917 sa ako delegát na Všeruskom zjazde sovietov stal členom predsedníctva boľševickej frakcie a členom Vojenského revolučného výboru Petrohradského sovietu. Neskôr sa stáva členom Najvyššej vojenskej rady Ruskej federácie. Stáva sa pravou rukou Leva Trockého. Trockyj ho nazval Carnotom ruskej revolúcie (pozn. Lazare Carnot - francúzsky revolučný politik). 11.3.1924 bol prepustený zo všetkých funkcií ako výsledok boja o moc medzi Trockým a Stalinom po Leninovej smrti. Vačšinu jeho funkcií prevzal Grigorij Zinovjev, blízky priatel Michaila Frunzeho. Sklyanskeho odsunuli za predsedu dozornej rady textilnej fabriky Mossukno a vyslali na služobné turné po Nemecku, Francúzsku a USA, kde za záhadných okolnosti 27. augusta 1925 tragicky zahynul (utopil sa) spoli s Jakovlevičom Kurginom, hlavou Amtorg Trading Corporation. Stalin nikdy nedovolil uložiť jeho pozostatky do Kremeľského múra.








Stránka:
1 , 2 , 3 , 4

Page up