História / History



Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4 , 5


Andrej Hlinka Andrej Hlinka Andrej Hlinka
(1864–1938) bol slovenský rímskokatolícky kňaz, politik, vedúca osobnosť slovenského národného hnutia. Bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Bol tiež spoluautorom Memoranda slovenského národa na Parížskej mierovej konferencii z 20. septembra 1919. Ako kaplán pôsobil na Orave a v Liptove, ako farár od roku 1905 po celý život v Ružomberku. V r.1897 založil Ľudové noviny a v r. 1905 založil Slovenskú ľudovú stranu. Bol poslancom česko-slovenského parlamentu za Slovenskú ľudovú stranu (od r. 1925 HSLS). 1920-1938 predseda Spolku Svätého Vojtecha. V roku 1919 odišiel so slovenskou delegáciou do Paríža, kde žiadal, aby postavenie Slovenska v ČSR bolo zabezpečené v mierovej zmluve. Po návrate do vlasti ho za to Česi väznili na Morave a v Čechách. V ČSR po celý čas stál na čele ľudovej strany a viedol slovenské autonomistické hnutie, od r. 1932 spoločne s M. Rázusom. Hlinka a Rázus sa tak stali symbolom národnej jednoty. Do pamäti národa sa zapísal ako veľká symbolická osobnosť nových slovenských dejín.

Foto : Rodinná encyklopédia svetových dejín, Reader´s Digest Výber, Bratislava 2000


Dr.Jozef Tiso Dr.Jozef Tiso
(1887–1947) bol rímskokatolícky kňaz, poslanec česko-slovenského parlamentu, člen česko-slovenskej vlády a jediný prezident prvej Slovenskej republiky. Tiso sa v čase vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 stal členom Slovenskej ľudovej strany, ktorá bojovala za autonómiu Slovenska v Česko-Slovensku a po roku 1923 sa stala najväčšou stranou na Slovensku. Po Hlinkovej smrti roku 1938 sa stal Tiso de facto vodcom strany. Od 1925 do 1939 bol poslanec česko-slovenského parlamentu v Prahe a od roku 1927 do roku 1929 člen česko-slovenskej vlády ako minister zdravotníctva a športu. Po rozpade Československa, bol Tiso ministerským predsedom nezávislého Slovenska od 14. marca 1939 do 26. októbra 1939. 1. októbra 1939 sa stal oficiálne predsedom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany – Strany slovenskej národnej jednoty a 26. októbra sa stal prezidentom Slovenska. Tiso stratil moc po oslobodení Slovenska sovietskou armádou v apríli 1945 a ušiel cez Rakúsko do Bavorska. Spojenci ho vydali česko-slovenskej vláde. Bol odsúdený za zradu na trest smrti obesením. Napriek protestom pápeža a veľkej časti slovenskej verejnosti bol popravený 18. apríla 1947.


Milan Hodža Milan Hodža
(1878–1944) bol novinár, publicista, politik, štátnik, mysliteľ a prvý slovenský predseda vlády Československej republiky v medzivojnovom období. Od 18. decembra 1935 do 29. februára 1936 bol aj krátkodobo minister zahraničných vecí, úradujúci prezident Československej republiky (14.–18.decembra 1935). V septembri 1938 abdikoval a odišiel do Švajčiarska. V Paríži v r. 1939 založil Slovenskú národnú radu a stal sa jej predsedom. Hodžom formulované a proklamované politické ciele SNR sa v mnohých aspektoch rozchádzali s oficiálnou politikou československej emigrantskej vlády v Londýne. Po porážke Francúzska odišiel do USA, kde aktívne propagoval projekt politologickej koncepcie vytvorenia podunajskej federácie. Jadrom tejto koncepcie bola hypotéza o potrebe vytvoriť po 2. svetovej vojne z rekonštruovaných demokratických štátov dobrovoľný zmluvný štátny útvar, tzv. úniu stredoeurópskych štátov. Predstavy o tejto federácii zhrnul v svojej poslednej knihe Federation in Central Europe (Reflections and Reminiscences).


Vavro Šrobár Vavro Šrobár
(1867-1950) Stredoškolské štúdium absolvoval v Přerove, keď ako „panslav“ musel opustiť Slovensko. Medicínu vyštudoval na LF v Prahe. Do r. 1918 pôsobil ako lekár v Ružomberku, potom sa plne zapojil do politického života v ČSR. V r. 1918–20 vykonával funkciu ministra s plnou mocou pre správu Slovenska a súčasne i ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy. V r. 1921–22 bol ministrom školstva a národnej osvety. V r. 1918–25 bol poslancom a 1925–35 senátorom za agrárnu stranu, 1945–46 ministrom financií a členom vedenia Demokratickej strany; r. 1946 založil Stranu slobody. Za SNP bol jedným z dvoch predsedov SNR.


Vojtech Tuka Vojtech Tuka
(1880–1946) bol slovenský politik, predstaviteľ radikálneho pronacistického krídla Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Po voľbe Jozefa Tisa za prezidenta sa Tuka stal predsedom vlády. Od roku 1941 sa sústredil na zahraničnú politiku a židovskú otázku. Od roku 1942 sa Tuka dostával do čoraz väčšej osobnej i politickej izolácie, počnúc v otázke vysťahovania slovenských Židov, ktoré bolo zastavené už v októbri 1942. V roku 1943 bol Tuka opäť zvolený za predsedu slovensko-nemeckej spoločnosti, ale zdravotný stav, najmä druhá mozgová príhoda, ho politicky oslabili. 5. septembra 1944 podal Tuka demisiu svojej vlády a aktívneho politického života sa ďalej nezúčastňoval. V roku 1946 bol Národným súdom v Bratislave odsúdený na trest smrti.


Alexander Mach Alexander Mach Alexander Mach
(1902-1980) bol slovenský politik. Po skončení gymnázia v Nových Zámkoch študoval za kňaza v Ostrihome a neskôr v Trnave.Bol strhujúcim rečníkom a novinárom.Už od roku 1922 zakladal organizácie HSĽS a Orla.Patril k radikálnemu krídlu v rámci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.Bol pravou rukou Vojtecha Tuku.Roku 1929 spolu s ním zasadol na lavici obžalovaných a za nedostatočne dokázanú protištátnu činnosť si odsedel dva mesiace väzenia.Pracoval ako redaktor a neskôr i šéfredaktor denníkov "Slovák" a "Slovenská pravda". Mal blízko k literárnym kruhom, najmä k Milovi Urbanovi,i Ladislavovi Novomeskému.
Už od vyhlásenia autonómie sa zasadzoval za rýchle osamostatnenie Slovenska.Po vyhlásení Slovenského štátu pôsobil ako veliteľ Hlinkovej gardy,ktorú riadila skupina radikálov v HSĽS. Ich snaha dostať sa k moci vyústila už vo februári 1940 do politickej krízy. Nemecko ju riešilo priamym zásahom do suverenity štátu na rokovaniach v Salzburgu 27.a 28.júla 1940. Radikáli si tam vynútili odvolanie ministra zahraničných vecí Ferdinanda Ďurčanského.Mach sa stal novým ministrom vnútra a Vojtech Tuka okrem postu predsedu vlády dostal aj ministerstvo zahraničia.Po salzburských rokovaniach na Slovensko prišli nemeckí poradcovia,ktorí mali kontrolovať a usmerňovať politický a hospodársky život krajiny. V roku 1942 Tuka a Mach po tajnej dohode s Nemcami bez vedomia prezidenta Tisa a ostatných členov vlády pripravili deportácie Židov z územia Slovenska do vyhladzovacích táborov v Poľsku. Prvý takýto transport opustil Slovensko 25.marca 1942. Ako minister vnútra taktiež zasahoval proti rôznym skupinám, ktoré viedli činnosť proti štátu a režimu,najmä komunistom.Zaslúžil sa však o prepustenie viacerých uväznených osôb. V roku 1947 ho Národný súd v politickom procese odsúdil na 30 rokov väzenia za vojnové zločiny. Z väzenia ho prepustili až v roku 1968. Zomrel v Bratislave v roku 1980.

Foto : František Vnuk - Mať svoj štát znamená život, Odkaz, Bratislava 1991


Karol Sidor Karol Sidor Karol Sidor
(1901–1953) bol Po Hlinkovi bol najznámejšou osobnosťou autonomistického hnutia rokov 1919–1938, významný publicista, spisovateľ, politik a diplomat. Pod Tisovým vedením Slovensko dosiahlo v októbri 1938 autonómiu. Keď sa utvorila prvá slovenská vláda, Sidor v nej chýbal. Dňa 1. decembra sa stal štátnym ministrom a podpredsedom ústrednej vlády v Prahe. Okrem toho bol aj veliteľom Hlinkových gárd. V marci 1939 došlo k nešťastnému pokusu odbúrať výdobytky autonómie. Prezident Hácha zosadil Dr. J. Tisu a za predsedu slovenskej autonómnej vlády vymenoval Karola Sidora. Sidor zastával túto funkciu necelý týždeň. V tejto pozícii mal odvahu povedať NIE najmocnejšiemu politikovi vtedajšej Európy A. Hitlerovi. Tento postoj mu vyslúžil u Hitlera označenie vojak Prahy a následné vyradenie z domácej slovenskej politiky. V prvej slovenskej vláde dostal ministerstvo vnútra, ale už na druhý deň z funkcie rezignoval a prešiel do pasívnej opozície. V júni 1939 bol vymenovaný za slovenského vyslanca pri Sv. Stolici. V októbri 1948 spojil slovenské demokratické sily do Slovenskej národnej rady v zahraničí a stal sa jej predsedom. Začiatkom r. 1950 emigroval do Kanady a bol vedúcou osobnosťou slovenského politického života na americkom kontinente až do svojej smrti.


Marin Sokol Martin Sokol
(1901-1957) bol slovenský politik, právnik. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, od roku 1922 na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave,roku 1927 získal titul JUDr.V rokoch 1927-1929 ústredný, 1929-1933 generálny tajomník HSĽS, 1939 predseda autonómneho snemu, v marci krátko minister vnútra poslednej autonómnej vlády, 1939-1945 predseda snemu Slovenského štátu, v roku 1940 sa stal členom Štátnej rady.Po roku 1949 pracovník rozličných podnikov. Spolutvorca zákonov o autonómii Slovenska. Spolupracoval s predstaviteľmi občianskeho odboja.Po oslobodení odsúdený a väznený. Zomrel 16. decembra 1957 v Banskej Bystrici,pochovaný je v Medzibrode.


Tomáš Garrigue Masaryk Tomáš Garrigue Masaryk
(1850–1937) bol český filozof, sociológ, pedagóg, politik, štátnik a novinár, prvý prezident ČSR (1918–1935), poslanec rakúskeho ríšskeho snemu (1891–1893, 1907–1914). Prezident Tomáš Garrigue Masaryk už počas života zažil kult svojej osobnosti. Mnoho československých občanov ho oslovovalo "tatíček" a dobová tlač o ňom naozaj písala ódy. Masaryk bol ideológom čechoslovakizmu, považoval teda Čechov a Slovákov za jeden národ. Zaslúžil sa o vznik Česko-Slovenska. 18. októbra vydal vo Washingtone Vyhlásenie o nezávislosti Česko-Slovenska, v ktorom deklaroval vytvorenie samostatného, demokratického česko-slovenského štátu. 14. novembra 1918 ho Národné zhromaždenie zvolilo za prezidenta, ale až 20. decembra 1918 sa vrátil z emigrácie do Čiech. Dňa 22. decembra 1918 prečítal členom vlády svoje prvé prezidentské posolstvo. V rokoch 1920, 1927 a 1934 ho parlament opätovne zvolil za prezidenta, ale v decembri 1935 odstúpil zo zdravotných dôvodov. Zomrel o dva roky neskôr.


Edvard Beneš Edvard Beneš
(1884–1948) bol druhý česko-slovenský prezident v rokoch 1935-1938 a 1945-1948 (1940-1945 bol prezidentom v exile), dlhoročný minister zahraničia, jeden rok predseda vlády. Bol jedným z vodcov odboja za vznik Česko-Slovenska počas prvej svetovej vojny, predstaviteľom odboja za obnovenie Česko-Slovenska počas druhej svetovej vojny, národným socialistom, ideológom čechoslovakizmu a autorom Benešových dekrétov.


Klement Gottwald Klement Gottwald Klement Gottwald
(1896–1953) bol česko-slovenský politik a prvý komunistický prezident Česko-Slovenska. Presadil príklon politiky Komunistickej strany Československa (KSČ) počas Prvej česko-slovenskej republiky k politike Komunistickej strany Sovietskeho zväzu (KSSZ) – tzv. boľševizáciu strany. Pod jeho vedením KSČ v roku 1946 vyhrala voľby v Čechách, a v roku 1948 nátlakovými akciami vyvolala politickú krízu, ktorá vyústila až do nastolenia totalitnej vlády tejto strany. Pôvodne presadzoval tzv. "špecifickú Československú cestu k socializmu", ktorej sa však krátko po uchopení moci bol donútený vzdať na nátlak Sovietskeho Zväzu. V 50. rokoch pripustil politické procesy. Ku koncu života bol závislý na alkohole a trpel aneuryzmou. Zomrel dva dni po pohrebe J.V.Stalina.

Foto : Pravda, Organ centraľnogo komiteta KPSS, 15. marta 1953, No.74(12642)

Antonín Zápotocký Antonín Zápotocký
(1884–1957) bol český sociálno-demokratický a neskôr československý komunistický politik a prezident. V 20.rokoch patril k Šmeralovej skupine vo vedení KSČ. V rokoch 1922-25 bol generálnym tajomníkom komunistickej strany. Vo vedení KSČ sa udržal aj po V. zjazde v roku 1929. V 30. rokoch bol predstaviteľom komunistických „Rudých odborů“. Po máji 1945 bol predsedom Ústrednej rady odborov, členom predsedníctva ÚV KSČ a poslancom Národného zhromaždenia.Po Gottwaldovej smrti, od 21.marca 1953 až do svojej smrti, zastával funkciu prezidenta republiky.


Karel Kramář Karel Kramář Karel Kramář
(1860–1937) bol prvý predseda československej vlády. Kramář bol 14. novembra 1918 Národným zhromaždením zvolený prvým ministerským predsedom ČSR. V čase svojho ministerského predsedovania viedol československú delegáciu na Parížskej mierovej konferencii. Presadzoval tam názor, že by mali víťazné mocnosti intervenovať proti boľševickej vláde v Rusku. S touto požiadavkou však pre Benešov odpor neuspel. Vo funkcii ministerského predsedu zostal do 8. júl 1919, kedy jeho vláda padla po všeobecných voľbách, ktoré skončili pre národných demokratov neúspechom. V žiadnej ďalšej československej vláde už nepôsobil. 8. januára 1919, ešte ako ministerský predseda, prežil pokus o atentát mladého komunistu Aloise Šťastného na jeho osobu.


Ludvík Svoboda Ludvík Svoboda Ludvík Svoboda
(1895–1979) bol armádny generál, politik a prezident ČSSR. V roku 1944 vznikol na území ZSSR 1. česko-slovenský armádny zbor, ktorému velil Ludvík Svoboda v hodnosti brigádneho generála. Zbor sa od septembra 1944 účastnil karpatsko-duklianskej operácie, kde 6. októbra dosiahol ako prvá česko-slovenská zahraničná pozemná jednotka hranice Česko-Slovenska. Na začiatku 50. rokov bol Svoboda odstránený z politiky a krátky čas väznený. Ludvík Svoboda V rámci Pražskej jari bol, ako kompromisná osoba, 30. marca 1968 zvolený za prezidenta republiky po abdikácii Antonína Novotného. Za augustovej okupácie na jednej strane odmietol vymenovať robotnícko-roľnícku vládu Vasila Biľaka a Aloisa Indru, na druhej strane sa v nasledujúcich rokoch podieľal na tzv. normalizácii. 29. mája 1975 napriek dlhodobým zdravotným problémom sa odmietol vzdať prezidentskej funkcie. Federálne zhromaždenie preto prijalo zvláštny zákon, na základe ktorého bol zbavený prezidentskej funkcie.

Foto : Z Buzuluku do Prahy, Naše Vojsko, Praha 1981

Jozef Lettrich Jozef Lettrich
(1905-1969) bol slovesnký politik. Narodil sa ako syn Juraja Lettricha a matky Judita Lettrichovej (rodenej Bízikovej). Študoval na gymnáziu v Martine, v roku 1928-1929 na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Pôvodným povolaním právnik (v rokoch 1941 – 1944 advokát v Bratislave). V medzivojnovom období člen Agrárnej strany. Od roku 1939 činný v protifašistickom odboji, v rokoch 1943 – 1944 člen ilegálnej a v roku 1944 povstaleckej Slovenskej národnej rady (SNR). V rokoch 1945 – 1948 predseda Demokratickej strany, predseda SNR a poslanec Národného zhromaždenia. V roku 1948 bol donútený rezignovať na funkciu predsedu SNR. Emigroval do USA, kde pôsobil v exilových organizáciách, napr. v Rade slobodného Československa a publikoval v exilovej (krajanskej) i americkej tlači.


Martin Kvetko Martin Kvetko
(1912-1995) bol slovenský politik, významný predstaviteľ Demokratickej strany. V roku 1944 bol jeden zo zakladajúcich členov a členov vedenia Demokratickej strany (DS). Do februára 1948 bol povereníkom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, neskôr výživy. V marci 1948 emigroval spoločne s väčšinou čelných predstaviteľov DS (do roku 1950 v Anglicku, 1950 - 1960 Nemecko, 1960 - 1989 USA). Pôsobil ako redaktor Československého oddelenia rozhlasu Slobodná Európa v Mníchove do roku 1960. V roku 1949 spoluzakladal Radu slobodného Československa ako orgán protikomunistického zahraničného odboja. V roku 1963 spoločne s J. Lettrichom, bývalým predsedom DS, F. Hodžom a R. Fraštackým, významnými členmi vedenia DS, založili nový odbojový orgán - Stálu konferenciu slovenských demokratických exulantov. Neskôr prevzal jej vedenie.V decembri 1989 sa v Bratislave konal zjazd, ktorým sa obnovila činnosť Demokratickej strany, na zjazde bol prečítaný pozdravný list Martina Kvetku, ten sa vrátil na Slovensko a 26. januára 1990 bol zvolený za predsedu DS a v septembri 1990 bol zvolený za čestného predsedu DS.



Antonín Novotný Antonín Novotný
(1904–1975) bol česko-slovenský politik a štátnik. Od roku 1921 bol členom KSČ. V rokoch 1941–45 bol väznený v koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1953–1968 bol prvým tajomníkom ÚV KSČ. Podieľal sa na nezákonnostiach v 50.rokoch a až do začiatku 60.rokov brzdil revíziu politických procesov i rehabilitácie. Svojimi dogmatickými a subjektivistickými postojmi prispel k vyhroteniu rozporov vnútri vládnucej garnitúry (veľmi ostro vystupoval proti slovenskej reprezentácii), čím otvoril cestu k miernej liberalizácii. V rokoch 1967–1968 bol ostro kritizovaný; najprv vo vedení KSČ, potom (na jar 1968) aj v širokej verejnosti. 5. januára 1968 odstúpil z funkcie prvého tajomníka ÚV KSČ, 22. marca 1968 aj z úradu prezidenta republiky. V apríli a máji 1968 bol zbavený všetkých zostávajúcich funkcií a odišiel z politického života.

Dubček,Smrkovský,Černík Na pozvánke prezidenta republiky Ludvíka Svobodu vidíme podpisy troch najvyšších ústavných činiteľov v období pražskej jari : Alexandra Dubčeka – prvého tajomníka Komunistickej strany Československa, Josefa Smrkovského – predsedu parlamentu, Oldřicha Černíka – predsedu vlády.





Stránka:
1 , 2 , 3 , 4 , 5

Page up