Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4 , 5


bl.Vasiľ Hopko bl.Vasiľ Hopko bl.Vasiľ Hopko
(1904-1976) bol gréckokatolíckym pomocným biskupom v Prešove a titulárnym biskupom midilenským. Teologické štúdiá absolvoval na Gréckokatolíckej teologickej akadémii v Prešove. Za kňaza bol vysvätený 3. februára 1929 v Prešove. Po kňazskej vysviacke a po erigovaní farnosti v Prahe, biskup P. P. Gojdič menoval Vasiľa Hopka za jej prvého farára. Bol poverený pôsobiť medzi gréckokatolíkmi v Prahe a pomôcť organizovať farnosť. Vasiľ Hopko zastával funkciu pražského farára od septembra 1936. Za záslužné pôsobenie dostal titul Monsignor. Biskup Gojdič ho potom menoval do Prešova za špirituála. V r. 1947 bol Vasiľ Hopko menovaný za pomocného biskupa prešovského a titulárneho biskupa midilského. Biskup Hopko sa takto stal pravou rukou biskupa Gojdiča. Po februári 1948 útlak proti gréckokatolíkom vyvrcholil tzv. "Prešovským soborom" 28. apríla 1950. Gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákon. Po "Sobore" nasledovali počiatočné internácie v Prešove, Báči, Hlohovci a väzenie v Ruzyni. 24. októbra 1957 bol odsúdený Štátnym súdom v Bratislave na 15 rokov väzenia za protištátnu činnosť, zločiny velezrady a vyzvedačstva. Okrem odňatia slobody znel rozsudok aj na peňažný trest 20 000 Kčs, stratu čestných občianskych práv na 10 rokov a prepadnutie celého majetku. V roku 1968 bola obnovená činnosť Gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Biskup Vasiľ Hopko sa aktívne zúčastňoval obnovy cirkvi. Normalizovaný komunistický režim však nedovolil Hopkovi vykonávať administráciu Prešovskej eparchie. 2.apríla 1969 bol menovaný za svätiaceho biskupa. Posilňoval veriacich, konsegroval kňazov. Zomrel na následky väzenia 23. júla 1976 v Prešove. V jeho telesných pozostatkoch bola toxikologickou skúškou potvrdená nadmerná prítomnosť arzénu. 14.septembra 2003 bol Jánom Pavlom II. v Bratislave vyhlásený za blahoslaveného.

Fotografia biskupa bl.Vasiľa Hopka pochádza z archívu Gréckokatolíckého arcibiskupského a metropolitného úradu v Prešove s povolením jeho kancelára.
Prečítaj si viac o V. Hopkovi



bl.Pavel Peter Gojdič bl.Pavel Peter Gojdič bl.Pavel Peter Gojdič,OSBM
(1888-1960) bol gréckokatolíckym biskupom. Vysvätený za kňaza bol 27. augusta 1911 v Prešove. V r. 1919 sa stal riaditeľom biskupskej kancelárie. O tri roky neskôr vstúpil do Rádu sv. Bazila Veľkého na Černečej Hore pri Mukačeve a následne po obliečke prijal meno Pavel. Dňa 14. septembra 1926 bol menovaný za apoštolského administrátora prešovskej eparchie. Pri svojej inštalácii za administrátora ohlásil program svojho apoštolátu: S pomocou Božou chcem byť otcom sirôt, pomocníkom chudobných a tešiteľom zarmútených. Krátko na to bol dňa 7. marca 1927 ustanovený za biskupa. V období Slovenského štátu bol tŕňom v oku vtedajších vládnych predstaviteľov a preto sám požiadal o abdikáciu. Avšak Vatikán abdikáciu nielenže neprijal, ale namiesto nej ho menoval za prešovského sídelného biskupa. A tak 8. augusta 1940 bol slávnostne intronizovaný v Prešove a následne 15. januára 1946 bol potvrdený v jurisdikcii gréckokatolíkov v celom Československu. V r. 1951 vo vykonštruovanom procese s tzv. vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom bol biskup Gojdič odsúdený na doživotné odňatie slobody, zaplatenie dvestotisíc korún pokuty a odňatie všetkých občianskych práv. Na základe amnestie v roku 1953 vydanej prezidentom A. Zápotockým bol zmenený jeho trest z doživotia na 25 rokov odňatia slobody. Biskup Pavel Gojdič bol súdne rehabilitovaný 27. septembra 1990. Biskup Pavel Gojdič získal posmrtne v roku 2008 najvyššie izraelské vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Stal sa tak prvým katolíckym biskupom medzi ocenenými. Biskup Pavel Gojdič bol 4. novembra 2001 Jánom Pavlom II. vyhlásený v Ríme za blahoslaveného.

OSBM = Ordo Sancti Basilii Magni - Rád svätého Bazila Veľkého ( mníšský rád gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku i vo svete)
Fotografia biskupa bl.Pavla Petra Gojdiča pochádza z archívu Gréckokatolíckého arcibiskupského a metropolitného úradu v Prešove s povolením jeho kancelára.
Prečítaj si viac o P. P. Gojdičovi



Spišský biskup Ján Vojtaššák - fotografia je uverejnená s láskavým dovolením kancelára Biskupského úradu Spišskej diecézy p. ThDr. Petra Majdu Ján Vojtaššák Ján Vojtaššák
(1877–1965) bol diecéznym biskupom spišskej rímskokatolíckej diecézy, jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Ján Vojtaššák bol jedným z prvých troch slovenských biskupov, ktorí boli vymenovaní v roku 1920 v novej Československej republike. Po vzniku Slovenskej republiky v roku 1939, bol 6. augusta 1940 zvolený za podpredsedu Štátnej rady. Po obnovení ČSR ho už 5. mája 1945 prvýkrát zatkli a väznili. Žiadosť česko-slovenskej vlády, aby bol Ján Vojtaššák pozbavený úradu diecézneho biskupa, Svätá stolica zamietla. Od 3. júna 1950 bol internovaný v biskupskej rezidencii, 16. novembra 1950 bol odvlečený do Prahy-Ruzyně a 15. januára 1951 bol v Bratislave v tzv. „divadelnom” procese s „vlastizradnými” biskupmi odsúdený na 24 rokov väzenia. Ján Vojtaššák Vo väzení bol až do amnestie 5. októbra 1963. Zomrel vo vyhnanstve v Říčanoch pri Prahe, pretože mu bol zakázaný pobyt na Slovensku. V roku 1990 bol rehabilitovaný zrušením rozsudku. V roku 1996 sa začal proces jeho blahorečenia.

Fotografia biskupa Jána Vojtaššáka je na tomto mieste uverejnená s povolením kancelára Biskupského úradu Spišskej diecézy.



Ferdinand Juriga Ferdinand Juriga
(1874-1950) bol slovenský katolícky kňaz, národný buditeľ, politik, publicista, svojrázny predstaviteľ slovenského národného hnutia v Uhorsku na začiatku 20. storočia. V roku 1898 po skončení štúdií v Ostrihome, bol vysvätený za kňaza. Občas kázal v ľudovom kroji namiesto sutany. V roku 1905 vstúpil do vysokej politiky. V roku 1906 bol za národnobuditeľské články v Katolíckych novinách odsúdený na dva roky žalára vo Vacove. V r. 1910 bol opäť zvolený za poslanca. V uhorskom sneme 19. októbra 1918 v mene Slovenskej národnej rady odoprel uhorskému snemu právo rozhodovať o osudoch horného Uhorska. Jeho reč vyvolala pobúrenie na oboch stranách, keďže konal na vlastnú päsť a dekonšpiroval organizovanie Slovenskej národnej rady, ktorá mala oficiálne vzniknúť až na zhromaždení v Martine. Bol účastníkom zasadnutia výboru Slovenskej národnej strany v Turčianskom Sv. Martine dňa 30. októbra 1918, na ktorom bola prijatá Deklarácia slovenského národa. Od roku 1918 pôsobil ako poslanec a podpredseda HSĽS v česko-slovenskom parlamente. Jeho dlhotrvajúce spory s Andrejom Hlinkom, F. Jehličkom a Vojtechom Tukom postupne narastali a v čase vypuknutia tzv. Tukovej aféry v r. 1928 spolu s F. Tománkom a ďalšími vytvorili v HSĽS opozíciu československých vlastencov. Následne bol z HSĽS 15. februára 1929 vylúčený. Založil Jurigovu slovenskú stranu ľudovú, ktorá však vo voľbách v roku 1929 neuspela. Koncom roku 1929 ho cirkevná vrchnosť suspendovala a zbavila kňažstva. Od r. 1930 býval Juriga v Karlovej Vsi ako penzionovaný katolícky farár. Zomrel v roku 1950 v Bratislave.



Fedor Jesenský Fedor Jesenský
(1877-1958) bol slovenský bankár, prekladateľ a národovec. V rokoch 1920-1928 bol riaditeľom Tatra banky v Martine, od roku 1929 riaditeľom a spoluredaktorom časopisu Živena. O päť rokov neskôr zakladá Vydavateľské družstvo v Martine. Je členom Slovenskej národnej strany. Prekladá z ruskej klasiky, podporuje realistické vývinové tendencie v slovenskej literatúre. Je zostavovateľom prehľadu peňažných a priemyselných ústavov na Slovensku, publikoval články v slovenskej tlači. Bol aktivistom slovenských študenských spolkov, spočiatku sa orientoval na hlasizmus. V roku 1918 bol jedným zo signatárov Martinskej deklarácie. Jeho brat bol spisovateľ Janko Jesenský.



Aurel Stodola Aurel Stodola
(1859-1942) bol slovenský fyzik, technik, zakladateľ teórie parných a plynových turbín. Študoval na technike v Budapešti a od roku 1877 strojné inžinierstvo v Zürichu. Od roku 1880 do roku 1882 pracoval v Strojárňach štátnych uhorských železníc v Budapešti. V roku 1883 pokračoval v štúdiu na technike v Charlottenburgu a štúdiá ukončil v roku 1884 na Parížskej Sorbone. Najprv nastúpil v roku 1884 ako inžinier do Strojárenskej spoločnosti Ruston a spol. v Prahe, potom prijal v roku 1892 pozvanie za docenta na Vysokú školu technickú v Zürichu, na ktorej sa čoskoro stal profesorom a zostal tam pôsobiť až do smrti. V svojej vedeckej činnosti sa zameriaval na oblasť teórie automat. regulácie strojov, položil vedecké základy projekcie a stavby parných a spaľovacích turbín. Pre paru vypočítal a aplikoval tzv. Mollierov entropický diagram , ktorý stále dopĺňal. V spolupráci s chirurgom Ferdinandom Sauerbruchom skonštruoval v roku 1915 pohyblivú umelú ruku, tzv. Stodolovu. Na rovnakom princípe boli založené aj protézy chodidiel a nôh. Najväčšie úspechy dosiahol v odbore parných turbín a jeho výpočty a konštrukcie dali základ tomuto odvetviu strojárstva. Jeho vrcholné dielo Die Dampfturbinen und ihre Aussichten als Wärmekraftmaschinen vyšlo v Berlíne v roku 1903 a neskôr ho preložili do mnohých svetových jazykov.



Ján Vanovič Ján Vanovič
(1856–1942) bol slovenský politik, advokát, signatár Martinskej deklarácie. Vyštudoval právo v Bratislave a v Budapešti. Od roku 1886 pôsobil ako advokát v Martine. Vystupoval proti maďarizácii a propagoval spoluprácu nemaďarských národov v Uhorsku. Patril medzi popredných funkcionárov Slovenskej národnej strany. Bol členom SNR a poslancom Národného zhromaždenia. Bol členom výboru MS a v rokoch 1931-1938 aj jej predsedom. Spoluzakladal Advokátsku komoru pre Slovensko, ktorej bol aj predsedom. Bol tiež predsedom výboru Slovenského spevokolu, Turčianskeho kasína, zastával aj viacero funkcií v evanjelickej cirkvi (od roku 1922 bol generálnym dozorcom ECAV).



Ján Chabada Ján Chabada
(1915-1970) bol slovenský evanjelický kňaz, cirkevný hodnostár, účastník protifašistického odboja. Študoval na gymnáziu vo Zvolene. V rokoch 1933-1937 študoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Kaplánom bol v Bratislave (od 1937) a farárom v Slovenskej Ľupči v rokoch 1940 až 1951. Bol odporcom klérofašistického režimu a účastníkom ilegálneho protifašistického odboja. Počas SNP bol podpredseda Okr. RNV v Banskej Bystrici. Povereníctvo informácií ho menovalo za správcu Tranoscia v roku 1949. Bol generálnym tajomníkom cirkvi a.v. (1950) a generálnym biskupom v rokoch 1951 až 1970.



Ivan Dérer Ivan Dérer
(1884-1973) bol právnik a politik, spoluzakladateľ martinskej Deklarácie slovenského Národného zhromaždenia. V rokoch 1930-1938 bol poslancom Národného zhromaždenia za Československú sociálnodemokratickú stranu robotnícku, bol členom jej Ústredného výboru. V rokoch 1934-1938 bol podpredsedom strany a súčasne v rokoch 1936-1938 predsedom Krajinského výkonného výboru na Slovensku. Skoro počas celého trvania prvej ČSR vykonával funkciu ministra v rozličných rezortoch. Po rozpade ČSR v roku 1939 zostal v Prahe, kde sa zapojil do ilegálneho protifašistického odboja. V rokoch 1944-1945 bol nacistami väznený na Pankráci a neskôr internovaný v Terezíne. V roku 1946, keď bola na Slovensku založená Strana práce, stal sa jej čestným predsedom. Popritom vykonával funkciu predsedu Najvyššieho súdu. V roku 1954 bol zatknutý a odsúdený na tri a pol roka väzenia. V roku 1955 bol však po amnestii prepustený. Je autorom viacerých publikácií odrážajúcich politické dianie u nás od vzniku ČSR až po jej obnovenie po druhej svetovej vojne.


Tomáš Baťa Tomáš Baťa
(1915-2008) bol Česko-kanadský podnikateľ a následník svojho otca, zakladateľa medzinárodného obuvníckeho gigantu - firmy Baťa, ktorý preslávil československý obuvnícky priemysel doma i v zahraničí. Bolo to už na začiatku 30. rokov minulého storočia. Druhá svetová vojna a na ňu nadväzujúci nástup komunizmu mu zabránili pokračovať v diele svojho otca v rodnom Československu a spôsobili takmer zrútenie celej baťovskej organizácie.Tomáš Baťa junior založil v Toronte novú Bata Shoe Organization a viedol ju až do nedávneho odvzdania riadenia svojmu synovi. Po roku 1989 sa s manželkou Sonjou ako jeden z prvých vrátil do Česka plný nádeje a očakávaní. Obnovil baťovské podnikanie, ale v úplne nových podmienkach. Nadviazal ideovo na svojho otca pri podpore vzdelávania mladých ľudí a podpore ušľachtilých cieľov. V roku 1998 rokmi založil Nadáciu Tomáša Baťu v moravskom Zlíne, jej činnosť podporoval materiálne i duchovne. Vedením nadácie poveril svoju dcéru Moniku. Stál pri zrode zlínskej univerzity Tomáša Baťu a stal sa predsedom jej správnej rady


Maria Hloubkova Maria Holoubkova Urbasiówna
(1898-2004) bola zakladateľka slovenskej profesionálnej fotografie. Holoubková patrila v minulosti medzi významné osobnosti-bola totiž prvou profesionálnou fotografkou na Slovensku. Narodila 3. apríla 1898 v meste Gudów v Poľsku. V roku 1919 si otvorila ateliér „Foto Tatra“ v Trenčianskych Tepliciach, ktorý neskôr presťahovala do Trenčína a premenovala na „Foto Holoubková“. Vo veľkom náklade vyrá-bala pohľadnice s folklórnymi námetmi, neskôr s krajinárskymi zábermi miest z celého Slovenska. Distribuovala ich prevažne do kúpeľných miest. Svoj kapitál vložila do filmovacieho štúdia „Tatrafilm“ v Trenčíne a stala sa jeho spolumajiteľkou. Za necelých desať rokov nakrútila s Cyrilom Kašparom vyše 40 dokumentárnych a hraných filmov, medzi nimi aj filmový portrét o posledných dňoch básnika P. O. Hviezdoslava. Väčšina filmov sa však nezachovala. Svoj posledný filmový dokument s názvom „Život“ dokončila unavená a zoslabnutá natoľko, že často krát nechcela dožiť rána. Z negatívov na sklených platniach so zábermi krajiny a folklóru vyrábala vo väčších nákladoch prvé pohľadnice fotografickou cestou. Trenčianske múzeum má vo svojej zbierke asi 300 negatívov, z ktorých sa aj po desaťročiach dajú zhotoviť reprodukcie na vynikajúcej úrovni. Pred objektívom Márie Holoubkovej sa ocitol Tomáš Garique Masaryk, Eduard Beneš, Anton Hlinka aj Jozef Tiso.









Stránka:
1 , 2 , 3 , 4 , 5
Page up