Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4 , 5



Václav Havel Václav Havel
(1936-2011) bol český spisovateľ a dramatik, jeden z prvých hovorcov Charty 77, vedúca osobnosť politických zmien v novembri 1989, bývalý prezident Československej socialistickej republiky a Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, posledný prezident Česko-Slovenska a prvý prezident Českej republiky.


Olga Havlová Olga Havlová
(1933-1996) So svojím budúcim manželom sa zoznámila v roku 1956 a po osemročnej známosti sa v roku 1964 vzali. I keď obaja pochádzali z rôznych sociálnych prostredí.V roku 1982 podpísala Chartu 77.Neskôr sa stala členkou redakčnej rady časopisu O divadle a spolupracovníčkou Originálneho videožurnálu,čím si vyslúžila podobne ako Václav Havel neustály dohľad Štátnej bezpečnosti.Po novembri 1989 získala nové postavenie.Po zvolení Václava Havla za prezidenta sa stala prvou dámou.Od februára 1990 stála na čele humanitnej organizácie Výbor dobrej vôle. Václav Havel venoval svojej žene knihu Dopisy Olze,ktorú napísal vo väzení.


Gustáv Husák Gustáv Husák
(1913–1991) bol slovenský politik, prezident ČSSR. Po komunistickom prevrate v roku 1948 bol spočiatku politicky úspešný, ale roku 1950 bol obvinený z „buržoázneho nacionalizmu“. Vo februári roku 1951 bol zatknutý a v apríli 1954 ho vo vykonštruovanom procese odsúdili na doživotie. V roku 1960 bol po amnestii prezidenta A. Novotného Husák prepustený a v roku 1963 rehabilitovaný. V období tzv. pražskej jari vystupoval ako verný stúpenec A. Dubčeka. V apríli roku 1968 sa stal podpredsedom česko-slovenskej vlády, v ktorej bol jedným z popredných iniciátorov ústavného zákona o federatívnom usporiadaní republiky. Na moskovských rokovaniach v auguste roku 1968 Husák pragmaticky „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. V roku 1969 sa dostáva na čelo KSČ - do mája roku 1971 bol jej prvým tajomníkom, potom až do roku 1987 jej generálnym tajomníkom. V roku 1975, po abdikácii prezidenta L. Svobodu, sa stal na nasledujúcich štrnásť rokov prezidentom Česko-Slovenska.


Jan Fojtík Jan Fojtík
Nar. 1928 je bývalý československý komunistický funkcionár, novinár, politik a pedagóg. Bol dlhoročným šéfredaktorom Rudého práva. Po ukončení štúdia na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity najskôr pracoval v Rudom Práve. V roku 1969 bol šéfredaktorom straníckeho časopisu Nová myseľ. V rovnakom roku krátko vykonával funkciu rektora Vysokej školy politickej ÚV KSČ. V časoch normalizácie zastával funkciu hlavného straníckeho ideológa, ktorý bol zodpovedný za riadenie v oblasti propagácie, kultúry, vedy a médií. Od roku 1969 do roku 1989 bol členom Ústredného výboru KSČ, v rokoch 1988-1989 členom predsedníctva. Od roku 1969 do roku 1989 bol poslancom československého Federálneho zhromaždenia. Z KSČ bol vylúčený v roku 1990.


Jiří Dienstbier Jiří Dienstbier
(1937-2011) bol československý disident, politik, spisovateľ a signatár Charty 77. Vyštudoval filozofickú fakultu a stal sa zahraničnopolitickým komentátorom Československého rozhlasu. Bol členom komunistickej strany. V roku 1968 bol ako politicky nespoľahlivý vyhodený zo zamestnania aj z KSČ. Až do roku 1989 nemohol vykonávať novinársku profesiu a živil sa okrem iného ako nočný strážnik a kurič. V rokoch 1979 až 1982 bol ako člen Výboru na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) väznený za "podvracanie republiky". Bol jedným z prvých signatárov Charty 77, pracoval ako redaktor ilegálneho časopisu Štvorec, spoluzaložil Československý helsinský výbor. Medzinárodný tlačový inštitút (IPI) v Bostone ho na prelome storočia zaradil medzi 50 "hrdinov svetovej slobody tlače", ktorí pôsobili v druhej polovici 20. storočia. V rokoch 1989 až 1992 bol ministrom zahraničných vecí a podpredsedom federálnej vlády. Od roku 2008 bol senátorom ČSSD za volebný obvod Kladno.


Peter Colotka Peter Colotka
Nar. 1925 bol slovenský komunistický politik a predseda vlády Slovenskej socialistickej republiky. Vyštudoval v Právnickú fakultu Univerzity Komenského, kde po štúdiu zostal aj pracovať ako pedagóg. V roku 1956 sa stal docentom, v roku 1964 profesorom, v rokoch 1957-59 bol dekanom fakulty. V rokoch 1962-1970 bol členom Medzinárodného súdneho dvora v Haagu. Bol bol podpredsedom federálnej vlády ČSSR od 1. januára 1969 do 30. januára 1969 (vedenej Oldřichom Černíkom) a potom opäť od 29. septembra 1969 do 12. októbra 1988 (vo vládach Oldřicha Černíka a Lubomíra Štrougala). Od januára do apríla 1969 bol predsedom Federálneho zhromaždenia. Od 4. mája 1969 do 12. októbra 1988 bol predsedom vlády Slovenskej socialistickej republiky. Bol členom KSČ v rokoch 1947-1990. V rokoch 1988 až 1990 bol veľvyslancom Česko-Slovenska vo Francúzsku. Vo februári 1990 bol za politickú činnosť v 70. a 80. rokoch vylúčený z KSČ. Od júna 1990 bol trestne stíhaný kvôli podozreniu zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, sprenevery a krádeže, no v júni 1994 bol v plnom rozsahu oslobodený.


Marie Kabrhelová Marie Kabrhelová
Nar. 1925 bola česká komunistická funkcionárka. V rokoch 1969 až 1971 bola zástupkyňou ministra práce. Od roku 1974 pôsobila ako predsedníčka Československého zväzu žien - organizácie pre ženy s členskou základňou viac ako 1 milión členiek úzko spolupracujúcou s KSČ. Predsedníctvo prebrala od Gusty Fučíkovej a držala si túto funkciu až do roku 1989. Medzi rokmi 1976 a 1989 bola členkou sekretariátu ÚV KSČ a poslankyňou Snemovne národov Federálneho zhromaždenia. V decembri 1989 odišla z politiky. Vo februári 1990 bola vylúčená z KSČ.


Jiří Hájek Jiří Hájek
(1913-1993) bol československý politik a diplomat, minister zahraničných vecí za pražskej jari, ktorý v auguste 1968 protestoval v OSN proti sovietskej invázii. Neskôr bol hovorcom Charty 77. Od roku 1955 pôsobil v diplomatických službách ako veľvyslanec v Londýne (1955–58), bol námestníkom ministra zahraničných vecí (1958–62) a zástupcom ČSSR v OSN (1962–65). Potom zastával post ministra školstva (1965–8), ale v apríli 1968 sa stal ministrom zahraničia. Pri sovietskej invázii bol práve na jednaní v Juhoslávii a mohol tak 24. augusta 1968 v Rade bezpečnosti OSN vzniesť protest (použil aj výraz „okupácia“), čo ho stálo ministerské kreslo (už v septembri 1968), členstvo v ÚV (1969) a nakoniec i členstvo v KSČ (1970).V r. 1973 musel odisť do dôchodku. V roku 1977 podpísal Chartu 77 a stal sa jedným z jej prvých hovorcov (s Václavom Havlom a Jánom Patočkom). V rokoch 1990-1992 bol poradcom Alexandra Dubčeka.



Miloš Jakeš Miloš Jakeš
Nar. 1922 pôvodným menom Milouš, bol významný česko-slovenský politik v období socializmu. V rokoch 1987–1989 pôsobil ako generálny tajomník ÚV KSČ. Po roku 1968 sa v čase normalizácie pripojil k Husákovi. V roku 1977 sa stal členom Ústredného výboru KSČ, o štyri roky neskôr bol v predsedníctve Ústredného výboru. Od roku 1987 zastával funkciu generálneho tajomníka Komunistickej strany. Vzhľadom na narastajúci odpor obyvateľstva voči komunistickej totalite začal Jakeš sľubovať program reforiem, vo väčšine prípadov však zostal iba pri politických proklamáciách. Po prepuknutí nežnej revolúcie odstúpil 24. novembra 1989 zo svojej funkcie, 5. decembra ho vylúčili zo strany. Od 90. rokov žije v ústraní.



Ladislav Adamec Ladislav Adamec
(1926–2007) bol český politik a verejný činiteľ. V rokoch 1963-1969 pracovník aparátu ÚV KSČ, 1966-1990 člen ÚV, 1987-1989 predsedníctva ÚV KSČ; 1969-1987 podpredseda, 1987- 1988 predseda českej vlády, 1988-1989 predseda federálnej vlády. Bol považovaný za umierneného reformátora, po 17. novembri 1989 viedol jednanie s Občianskym fórom a pokúšal sa o kompromis. Po neúspešnom pokuse o rekonštrukciu vlády 7. decembra 1989 rezignoval.


Bohuslav Chňoupek Bohuslav Chňoupek
(1925–2004) bol politik, diplomat, publicista, hlavný predstaviteľ normalizácie. Popredný slovenský novinár-reportér, autor čŕt, oboznamujúci s problematikou výstavby socializmu. Z obdobia SNP je najznámejšie jeho dielo – súhrn reportáží o osude francúzskych partizánov Lámanie pečatí. Bol jedným z najtvrdších predstaviteľov tzv. normalizácie po roku 1968. Po krátkom pôsobení na mieste veľvyslanca v Moskve sa stáva v roku 1971 ministrom zahraničných vecí ČSSR a je ním až do roku 1988.


Vasiľ Biľak Vasiľ Biľak Vasiľ Biľak
(1917-2014) bol komunistický politik. V rokoch 1955–1968 a 1969–1971 bol členom Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS), v rokoch 1954–1989 členom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ). V rokoch 1962–1968 bol tajomníkom a od januára do augusta 1968 prvým tajomníkom ÚV KSS; od apríla 1968 do decembra 1988 členom predsedníctva ÚV KSČ. Od novembra 1968 do decembra 1988 bol tajomníkom ÚV KSČ s rozhodujúcim vplyvom v zahraničnej politike a ideologickej sfére. V rokoch 1960–1989 bol poslancom Národného, potom Federálneho zhromaždenia. V roku 1968 patril k vedúcim predstaviteľom konzervatívnych síl v KSČ, podporoval sovietsku intervenciu a podieľal sa na likvidácii obrodného procesu tzv. Pražskej jari. Bol jedným zo signatárov tzv. pozývacieho listu vojsk Varšavskej zmluvy a hlavným exponentom brežnevovského vedenia v KSČ, reprezentantom neostalinského dogmatizmu. V decembri 1989 bol vylúčený z KSČ. Za svoje činy v období pred rokom 1989 nebol nikdy odsúdený ani potrestaný. V januári 2011 bol súdny proces zastavený špeciálnou prokuratúrou SR pre nemožnosť výpovede kľúčových svedkov z Česka.

Foto : Pravda ostalas pravdoj, Izdateľstvo političeskoj literatury, Moskva 1972

Gusta Fučíková Gusta Fučíková
(1903–1987) vlastným menom Augusta Kodeřicová, bola manželkou českého komunistického novinára Júliusa Fučíka, ktorý bol popravený gestapom. Jeho Reportáž spod šibenice Gusta po vojne horlivo propagovala a spolu so štátnou mašinériou dokázala z diela urobiť „legendu“. V diele urobila výrazné škrty, ktoré premenili záver celého textu; vynechala pasáž, v ktorej sa Fučík priznával k tomu, že „vodil gestapo za nos“. Teda pred prvým vydaním skryla pasáže, v ktorých Fučík priznával svoju vinu za zatknutie odbojovej skupiny a spoluprácu s vyšetrovateľmi.



Čestmír Císař Čestmír Císař
(1920-2013) bol československý politik. Absolvent Filozofickej fakulty UK v Prahe. Od roku 1957 bol zástupcom šéfredaktora Rudého práva a od roku 1961 šéfredaktorom Nové mysli. V tom istom roku sa stal aj tajomníkom ÚV KSČ. V rokoch 1963-1965 bol ministrom školstva a kultúry. Patril k predným politikom Pražskej jari v roku 1968. Od marca do augusta bol tajomníkom ÚV KSČ a členom sekretariátu, od júla predsedom Českej národnej rady. Od januára 1969 bol ešte členom predsedníctva Českej národnej rady. Po vylúčení z KSČ v čase normalizácie pracoval ako radový pracovník v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti v Prahe. Po nežnej revolúcii v roku 1989 bol navrhnutý za prezidenta, ale vzdal sa v prospech Václava Havla. V roku 1991 bol prvým veľvyslancom ČSFR pri Rade Európy.



Jozef Lenárt Jozef Lenárt
(1923-2004) bol slovenský politik a predseda vlády Československej socialistickej republiky v rokoch 1963-1968. V roku 1962 sa Lenárt stal predsedom Slovenskej národnej rady a v roku 1963 predsedom vlády Československa.Počas Pražskej jari bol začiatkom roku 1968 Lenárt ako konzervatívny politik (spojený s Novotného krídlom strany) odvolaný z postu predsedu vlády a nahradený proreformným Oldřichom Černíkom. Po okupácii vojskami piatich armád Varšavskej zmluvy 21.augusta 1968 Lenárt žiadal spoločne s Biľakom, Indrom a Kolderom prezidenta Svobodu o vytvorenie robotnícko-roľníckej vlády. Prezident Svoboda však taký návrh v čase, keď boli legálni predstavitelia vlády internovaní okupačnými vojskami, neakceptoval. Lenárt sa jednoznačne postavil na stranu normalizátorov,vedených neskôr pôvodne proreformne vystupujúcim Gustávom Husákom. Vďaka svojmu rozhodnutiu strávil 70. a 80. roky v najvyšších straníckych funkciách : v rokoch 1970-1989 bol členom predsedníctva ÚV KSČ a zároveň 1.tajomníkom ÚV KSS. Po Nežnej revolúcii v roku 1989 bol Lenárt najprv zbavený všetkých funkcií a v roku 1990 následne vylúčený z KSČ. Pri rozpade Česko-Slovenska si zvolil české občianstvo a žil v Prahe.



Viliam Šalgovič Viliam Šalgovič
(1919-1990) bol slovenský komunistický politik, ktorý zohral v auguste 1968 kľúčovú úlohu pri obsadzovaní Československa. V rokoch 1945-1951 bol spravodajský dôstojník ČSLA a agent KGB. V rokoch 1962-1968 a 1970-1975 bol predsedom Ústrednej kontrolnej a revíznej komisie ÚV KSS. Ako námestník ministra vnútra sa významne podieľal na sovietskej invázii do ČSSR v roku 1968. Od roku 1975 do 1989 bol predsedom Slovenského národnej rady a členom predsedníctva ÚV KSS. Po novembri 1989 odišiel z politického života a začiatkom februára 1990 spáchal samovraždu.


Karel Hoffmann Autograph Karel Hoffmann
(1924-2013) bol český a československý komunistický politík. V rokoch 1959 až 1967 bol ústredným riaditeľom Československého rozhlasu. V období 1967 až apríl 1968 bol ministrom kultúry a informácií. Od mája do septembra 1968 bol riaditeľom Ústrednej správy spojov. Od roku 1971 bol predsedom, členom predsedníctva a sekretariátu Ústrednej rady odborov. Od roku 1971 bol členom predsedníctva Ústredného výboru Národného frontu ČSSR. Koncom augusta 1987 navštívil prezidenta Gustáva Husáka a naznačil mu, že by mal rezignovať na post generálneho tajomníka ÚV KSČ. Jeho politická kariéra sa skončila zamatovou revolúciou. Vo februári 1990 bol vylúčený z KSČ. V roku 2003 bol odsúdený za to, že úmyselne nechal zastaviť vysielanie Československého rozhlasu v noci 21. augusta 1968 počas invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Odvolací súd neskôr zmenil kvalifikáciu trestného činu, z pôvodnej vlastizrady na zneužitie právomoci verejného činiteľa. Následne ho vrchný súd uznal vinným zo sabotáže. Proti tomuto rozhodnutiu si Hoffmann podal sťažnosť na Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Ten v roku 2009 jeho sťažnosť zamietol.(Za autogram pana Karla Hoffmanna ďakujem jeho dcére Jane.)






Stránka:
1 , 2 , 3 , 4 , 5

Page up