Spisovatelia / Literature




Stránka/Page
1 , 2 , 3 , 4 , 5 , 6


Milan Kundera Milan Kundera
Nar. 1929 v Brne je česko-francúzsky spisovateľ, žijúci od roku 1975 vo Francúzsku a od konca 80. rokov píšuci po francúzsky. Je svetovo najúspešnejším a najprekladanejším autorom českého pôvodu. V mladosti publikoval tiež básne, drámy a preklady. V roku 1948 maturoval na brnenskom gymnáziu a zapísal sa na Filozofickú fakultu Univerzity Karlovej. Štúdium však skoro prerušil a prešiel na štúdium hudobnej skladby. Absolvoval potom aj Filmovú fakultu AMU a v rokoch 1958-1970 tu prednášal svetovú literatúru. V rokoch 1948-1950 bol členom KSČ (spoločne s J. Trefulkom vylúčený pre „protistranícku činnosť“). Milan Kundera V roku 1956 mu bolo obnovené členstvo; angažoval sa v reformnom hnutí koncom 60. rokov a v roku 1970 bol znova vylúčený. Stal sa disidentom. V roku 1975 mu bolo ponúknuté miesto hosťujúceho profesora na univerzite vo francúzskom Rennes, ktoré prijal. Z dôvodu emigrácie mu bolo v roku 1979 odobrané česko-slovenské štátne občianstvo. V súčasnosti žije a tvorí v Paríži. Do vlasti sa po roku 1989 vracia len sporadicky a aj vydávanie svojich diel v češtine výrazne obmedzuje. Už niekoľko desaťročí neposkytol žiadnym médiám rozhovor.
Z tvorby :
1953 - Člověk zahrada širá - básnická zbierka, debut
1965 - Žert - román, tragický obraz dezilúzie hlavného hrdinu zo série žartov, kvôli ktorým sa zaplieta do sveta komunistických fanatikov a udavačov;
1984 - Nesnesitelná lehkost bytí (francúzsky 1984, česky Toronto 1985) - román, mnohovýznamová filozofická próza, román bol sfilmovaný
1986 - L'Art du roman (Umenie románu) - eseje, prvá kniha, ktorú napísal vo francúzštine
Po básnických začiatkoch písal filozoficky založené poviedky a romány modelujúce ľudské osudy na pozadí krízy dejinného vedomia. Jeho rané diela boli poplatné komunistickej ideológii; neskôr ich zavrhol. Vo vrcholnej exilovej tvorbe zachytil problémy vnútornej a vonkajšej slobody človeka a zodpovednosti. Bol nominovaný na Nobelovu cenu za literatúru.



Ludvík Vaculík Ludvík Vaculík
(1926-2015) bol český prozaik, fejtónista, publicista, autor manifestu z roku 1968 Dvetisíc slov, ktoré požadovalo zmenu pomerov v krajine a prehĺbenie reforiem uskutočňovaných v československej spoločnosti. Manifest, ktorý súčasne uverejnili Literární listy, Mladá fronta, Práce a Zemědělské noviny, bol prejavom obáv z utlmenia demokratizačného procesu naštartovaného v januári 1968. Je zakladateľom samizdatovej edície Petlice (založená 1971). Jeho literárnu dráhu naštartovala v roku 1953 práca redaktora v oddelení politickej literatúry v nakladateľstve Rudé právo, kde pôsobil do roku 1957, neskôr v týždenníku Beseda venkovské rodiny a od roku 1959 vo vysielaní pre mládež v Československom rozhlase. Ludvík Vaculík Počas celých 60. rokov uputával pozornosť svojou sociálno kritickou publicistikou. Roku 1965 nastúpil do redakcie Literárních listů (neskôr premenované na Listy), najvýznamnejšieho periodika reformátorskej inteligencie, kde zostal až do ich zákazu v roku 1969. To už mal za sebou aj prozaické začiatky, ako napríklad novelu Na farmě mládeže a román Rušný dům. Dnes sa však za jeho skutočný vstup do literatúry považuje až nonkonformný román Sekyra, ktorý námetovo čerpá z osudov Vaculíkovho otca.



Karel Čapek Karel Čapek
(1890-1938) bol český prozaik, dramatik, novinár, filmový libretista, básnik a prekladateľ, literárny, divadelný a výtvarný kritik, estetik a filozof; brat Josefa Čapka. V ranej tvorbe vychádzal z podnetov českej predvojnovej moderny a nových európskych umeleckých smerov. Z ciest po Európe vyťažil niekoľko kníh cestopisných fejtónov. Hrob Karla Čapka na Vyšehradskom cintoríne V 2. polovici 30. rokov sa znovu vrátil k utopicko-fantastickému pohľadu na súčasnosť. Karel Čapek sa významne zapísal do dejín robotiky, keď ako prvý použil dnes už svetovo akceptovaný pojem robot, vo svojom diele R.U.R. Z ďalších významných diel Bílá Nemoc, Válka z Mloky, Věc Makropulos, Povídky z jedné kapsy, Povídky z druhé kapsy.

Foto : Adrián Swaton


Laco Novomeský Laco Novomeský Laco Novomeský
(1904–1976) bol slovenský komunistický politik, básnik, redaktor, novinár, publicista. Prvé básne publikoval časopisecky (Vatra, Svojeť, Nový rod a i.) V tvorbe sa od začiatku stotožnil s proletárskou literatúrou. V 30. a 40. rokoch obohatil svoje básnické dielo o prvky poetizmu a symbolizmu. Okrem vlastnej básnickej tvorby sa venoval aj prekladom z ruskej literatúry (Boris Pasternak) a publicistike. (Nedeľa, Romboid, Svätý za dedinou)

Foto : Literárne centrum, Bratislava, www.litcentrum.sk


Milo Urban Milo Urban Milo Urban
(1904–1982) bol slovenský redaktor, prekladateľ, prozaik, vedúca osobnosť slovenskej literatúry 20. storočia. Jeho tvorba bola v znamení zmyslu pre realitu a porozumenia pre revolučné premeny spoločnosti, ale popritom zo živelného stanoviska. V slovenskej literatúre mu patrí prvenstvo v zobrazení dediny ako živého organizmu, zapojeného do celospoločenského prúdenia, prechádzajúceho ideologickým vývojom a diferenciáciou. Z diel vyberáme Živý bič, Kto seje vietor, Hmly na úsvite.

Foto : Literárne centrum, Bratislava, www.litcentrum.sk




Jozef Gregor Tajovský Jozef Gregor Tajovský Jozef Gregor Tajovský
(1874-1940) bol slovenský prozaik, dramatik a básnik. Ako prozaik patrí k vedúcim predstaviteľom druhej vlny slovenského literárneho realizmu, pričom veľký dôraz kladie na sociálne témy; ako dramatik je zakladateľom slovenskej realistickej drámy. Jeho diela sú spojené s aktuálnymi politickými a sociálnymi problémami, pričom okrem kritiky využíval často i humorné ladenie príbehov. Tie zasadzoval najmä do dedinského či malomestského prostredia, kde vynikla jeho schopnosť humorného opisu prostých ľudí a ich každodenných problémov, no tiež vyzdvihuje potrebu ich nápravy. V jeho tvorbe dominuje poviedka, dráma, pomenej písal črty,fejtóny a novely. Z diela:Statky-zmätky, Do konca, Horký chlieb, Omrvinky, Ženský zákon.

Foto : Jozef Gregor Tajovský - I.sväzok diela, Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava 1953


Elena Maróthy-Šoltésová Elena Maróthy-Šoltésová <br> Foto : spolok Živena, miestny odbor Turč. Sv. Martin, 1925 Elena Maróthy-Šoltésová
(1855–1939) bola slovenská prozaička, redaktorka a publicistka. Vzdelanie získala v Ľuboreči, na nemeckom dievčenskom ústave v Lučenci a v Poprade. Po sobáši sa presťahovala s manželom do Martina, kde sa mohla venovať literárnej, kultúrnej a spoločenskej činnosti. Bola členkou výboru Živeny, neskôr sa stala podpredsedníčkou a v rokoch 1894–1927 bola jej predsedníčkou. V roku 1910 sa zaslúžila o založenie výrobného účastinárskeho spolku Lipa, ktorý zabezpečoval prácu pre slovenské ľudové vyšívačky a odpredaj ich umeleckých výrobkov. Svojou všestrannou činnosťou sa stala priekopníčkou v rôznych smeroch, no hlavne sa stala uznávanou vedúcou osobnosťou slovenského ženského hnutia. Z jej literárnej činnosti je najznámejší dvojdielny román Proti prúdu.

Foto : spolok Živena, miestny odbor Turč. Sv. Martin 1925


Olga Scheinpflugová Olga Scheinpflugová
(1902-1968) bola česká herečka a spisovateľka. Ide o autorku 16 románov (napr. Český román), drám, drobných próz, 7 básnických zbierok, aj 10 kníh pre deti, ktorá prenikala osobitne do vnútra žien svojej generácie a svojej spoločenskej vrstvy. Bola dcérou prozaika Karola Scheinpfluga (1869-1948) a od roku 1935 manželkou spisovateľa Karla Čapka. Od roku 1918 študovala herectvo u Márie Hübnerovej, členky činohry Národného divadla. Hrob Olgy Scheinpflugovej na Vyšehradskom cintoríne, kde je pochovaná spolu so svojim manželom Karlom Čapkom V roku 1920 bola angažovaná do Švandovom divadle. V rokoch 1922-1928 bola členkou Mestského divadla na Král. Vinohradech (Divadlo na Vinohradoch), potom do roku 1968 Národného divadla v Prahe, s krátkym prerušením v rokoch 1944 až 1946. Na scénach Národného divadla vytvorila viac ako 130 rolí. Už v roku 1922 sa objavila vo filme Zlatý kľúčik podľa scenára Karla Čapka. K významnejším rolám vo filme sa dostala potom až na konci svojho života, súčasne sa podieľala aj na rozhlasových a televíznych inscenáciách.
Na pohľadnici je podpísaná aj jej sestra Božena, ktorá sa vydala za dramatika Edmunda Konráda (1889-1957).

Foto : Adrián Swaton


Bohumil Hrabal Bohumil Hrabal
(1914–1997) bol významný český prozaik. Debutoval v roku 1956 bibliofilským vydaním poviedok.Kniha poviedok Perličky na dně ,zachytávajúca drsné obrazy zo života obyčajných ľudí, vyvolala v čase svojho vydania senzáciu a jej autor sa vzápätí stal jedným z najčítanejších a kritikou najviac oceňovaných českých spisovateľov.V 60. rokoch ďalej vydal knihy poviedok Pábitelé ,Inzerát na dum,ve kterém už nechci bydlet. Próza Taneční hodiny pro starší a pokročilé (1964) je experimentálnym textom pozostávajúcim z jedinej vety, novela Ostře sledované vlaky písaná tradičnejším štýlom, sa stala predlohou úspešného filmu J. Menzla. V rokoch 1970–75 nemohol Hrabal vo svojej vlasti publikovať. Publikoval v samizdate a v exilových nakladateľstvách. V 70. rokoch napísal svoje vrcholné diela: spomienkové Městečko, kde se zastavil čas, absurdný príbeh ambiciózneho čašníka Obsluhoval jsem anglického krále, monológ Hanťu, ktorý pri práci v zberni starého papiera uvažuje nad skazou lisovaných kníh a zánikom hodnôt vôbec – Príliš hlučná samota a prózu Něžný barbar o živote výtvarníka a spisovateľa Vladimíra Boudníka. Významná je autobiografická trilógia napísaná v 80. rokoch Svatby v domě, Vita nuova a Proluky.



Vladimír Mináč Vladimír Mináč Vladimír Mináč
(1922–1996) bol slovenský prozaik, literárny kritik, esejista. Aktívne sa zúčastnil Slovenského národného povstania. Po oslobodení pracoval v redakcii Bojovníka, v Kultúrnom živote, Slovenských pohľadoch, ako vedúci scenáristického oddelenia Čs. filmu a v rokoch 1974-1989 bol predsedom Matice slovenskej. Mináčove prvé knihy sa vyznačovali dokumentárnosťou, ale aj vyrovnávaním sa s vojnovou skutočnosťou. Od totálneho subjektívneho kriticizmu však Mináčovi hrdinovia postupne dozrievajú k potrebe oslobodzujúceho činu, ktorý stelesňuje nielen povstalecká aktivita, ale aj aktívny podiel na budovaní novej spoločnosti. Výber z diela : Smrť chodí po horách ,Včera a zajtra ,Modré vlny ,Na rozhraní,V krajine, kde vychodí slnko,Generácia(románová trilógia: Dlhý čas čakania ,Živí a mŕtvi,Zvony zvonia na deň, Tmavý kút,Nikdy nie si sama , Záznamy,Výrobca šťastia (1964)

Foto : Literárne centrum, Bratislava, Foto©Peter Procházka
www.litcentrum.sk


Emil Boleslav Lukáč Emil Boleslav Lukáč Emil Boleslav Lukáč
(1900-1979) bol slovenský básnik, prekladateľ, evanjelický kňaz a učiteľ; výrazný predstaviteľ básnického neosymbolizmu. Prvé verše začal písať už počas štúdií v Bratislave. V tomto období už prekladal z modernej francúzskej (Charles Baudelaire) a maďarskej (Endre Ady) poézie, neskôr sa venoval tiež prekladom z nemeckej, orientálnej, ruskej a anglickej literatúry. Okrem prekladom a vlastnej tvorby sa tiež venoval posudzovaniu, opravovaniu a korigovaniu tvorby mladších slovenských spisovateľov, pričom často krát publikoval mnohé ich prvotiny.Okrem písania poézie sa venoval i publicistike, kde uverejňoval svoje drobné články, komentáre, recenzie, ale i rozsiahlejšie state a štúdie z oblasti literatúry, sociálnej sféry, či k filozoficko-náboženskej a politickej problematike. Ako nemanželské dieťa sa vedel vciťovať do bôľov a smútkov iných ľudí, preto mu ostal najbližší symbolizmus a najbezpečnejšou istotou mu bol domov. Svojou tvorbou sa stal vedúcim predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Bol ovplyvnený hlbokým kresťanským presvedčením, ale tiež priateľstvom so slovenským spisovateľom Vladimírom Royom; zo starších autorov ho ovplyvnila najmä tvorba Pavla O. Hviezdoslava či Martina Rázusa. V roku 1936 sa stal organizátorom I. kongresu slovenských spisovateľov v Trenčianskych Tepliciach. Po roku 1948 padol do nemilosti a do poézie sa vrátil až v polovici 60. rokov. Napriek tomu mu bol v roku 1976 udelený titul zaslúžilý umelec. (Spoveď, Dunaj a Seina, O láske neláskavej , Križovatky )

Foto : Literárne centrum, Bratislava, www.litcentrum.sk


Milan Pišút Milan Pišút
(1908-1984) bol slovenský literárny historik a kritik, profesor dejín slovenskej literatúry na FF UK v Bratislave.Účastník SNP,v roku 1945-1948 poslanec Demokratickej strany.Venoval sa slovenskému národnému obrodeniu a literárnemu romantizmu. Z diela : Dráma sveta, Počiatky básnickej školy Štúrovej, Romantizmus v slovenskej literatúre, Roky a diela, Hodnoty a čas, Dejiny slovenskej literatúry.



Peter Jilemnický Peter Jilemnický
(1901-1949) bol slovenský spisovateľ, novinár a učiteľ. Vzdelanie získal na meštianskej škole v Kyšperku a v Červenej Vode, potom pokračoval na Strednej poľnohospodárskej škole v Chrudimi, no napokon maturoval na učiteľskom ústave v Leviciach, a dva roky študoval aj na Štátnom ústave žurnalistiky v Moskve. Po ukončení štúdia pracoval ako učiteľ v Česku i na Slovensku, ako redaktor Pravdy v Ostrave, v roku 1945 nastúpil na Povereníctvo školstva a osvety ako vedúci oddelenia pre deti a mládež, v roku 1947 bol vymenovaný za stáleho delegáta Slovenského výboru v Belehrade a v roku 1948 sa stal kultúrnym atašé česko-slovenského veľvyslanectva v Moskve.S literárnou tvorbou začal ešte počas stredoškolských štúdií. Začínal tak písaním poézie ako aj prózy, a svoje diela uverejňoval v časopise Mladé proudy. V jeho dielach možno spočiatku pozorovať prvky expresionizmu. Neskôr však vyniká silné sociálne cítenie, autobiografické prvky a politické názory, i lyrika a opisy prírodných krás (napr. Kysuce). Veľká časť jeho diel ostala len v rukopisnej forme. Publikoval vo viacerých časopisoch (Proletárka, Hlas ľudu, Pravda chudoby, DAV). Z diela : Zuniaci krok, Kus cukru, Kompas v nás, Kronika, Cesta, Pole neorané.




Stránka:
1 , 2 , 3 , 4 , 5 , 6

Page up